Gróf Gyula Andrássy mladší

Narodil sa v Trebišove 30. júna 1860, ako druhorodený syn grófa Gyulu Andrássyho staršieho a grófky Katalin Kendeffy. Útle detstvo strávil v Trebišove. Ďalší jeho život bol spojený s politickou kariérou jeho otca. Potom, čo v roku 1867 sa otec, gróf Gyula Andrássy stal ministerským predsedom, celá rodina sa presťahovala do Sándor paloty v Budapešti – do paláca a sídla ministerského predsedu Uhorska, ktorá sa od tej doby stáva stálym sídlom ministerských predsedov.

V roku 1871 po vymenovaní otca za ministra zahraničných vecí Rakúsko – Uhorska, odchádza celá rodina do Viedne. Tu žijú v budove Ballhausplatz, v sídle Ministerstva zahraničných vecí monarchie až do roku 1879. V tom čase sa Gyulovi dostávala všestranná výchova prostredníctvom súkromných učiteľov. Vďaka práci svojho otca poznal osobne politickú elitu tohto obdobia a mohol študovať u najuznávanejších právnikov či profesorov.

Zo začiatku sa Gyula zaujímal o zahraničnú politiku, preto v roku 1883 pracoval na veľvyslanectve v Konštantinopole a nasledujúci rok po zložení skúšok z diplomacie pracoval ako atašé v Berlíne, pri čom tu študoval ešte právo na Univerzite Humboldta. Počas univerzitných štúdií sa zo zahraničnej politiky a diplomacie preorientoval a vydal sa na cestu vnútornej politiky. Od roku 1884 bol poslancom uhorského snemu. V rôznych obdobiach za iné volebné obvody. V rokoch 1893 -1894 bol tajomníkom Ministerstva vnútra a od júna 1894 na pol roka ministrom pri osobe kráľa. Po roku 1895 sa viac venoval vedeckým činnostiam ako politike. Vyvíjal aj publikačnú činnosť, najmä v oblasti štátnych vied. Po smrti svojho prvorodeného brata Tivadara v roku 1905 zdedil celý rodinný majetok. Po Tivadarovi zostala vdova Eleonóra Andrássy – Zichy so štyrmi dcérami - Katinka, Borbála, Ilona a Klára. Podľa dobových pravidiel musela vdova odísť aj so svojimi deťmi z panstva svojho zomrelého manžela, pretože panstvo dedil ďalší mužský potomok rodovej línie. Gyula, ako dedič však ponúkol Eleonóre palác v Budapesti, do ktorého sa presťahovala aj s deťmi. Štyri roky po smrti svojho brata sa oženil s Eleonórou a postaral sa aj o jej dcéry. V manželstve sa Gyula s Eleonórou vlastných potomkov nedočkali.

Svojou aktívnou politickou činnosťou sa dostáva do vrcholnej politiky, keď sa v roku 1906 stal Ministrom vnútra. Post ministra vykonával až do pádu vlády v roku 1910. Po páde vlády pracoval v radoch opozície a svoju pozornosť obrátil na zahraničnú politiku.

V období pred 1. svetovou vojnou bol zástancom úzkej spolupráce s Nemeckom a podporoval vojenské angažovanie sa monarchie v prípade vojnového konfliktu. V poslednej fáze vojny sa snažil tajnými rokovaniami s predstaviteľmi mocností tzv. Dohody zabrániť rozpadu Uhorska. Túto politiku sa snažil presadzovať aj ako posledný rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí v roku 1918 za ktorého ho vymenoval Karol IV. Jeho mandát však trval už iba 2 týždne do rozpadu Monarchie.
Počas vlády Gyulovho zaťa, Mihálya Károlyiho – manžela Katinky, preslávenej ako červená grófka a následne v období Maďarskej republiky rád žil vo Viedni, neskoršie v emigrácií vo Švajčiarsku. Celé obdobie podporoval kráľa Karola IV. Habsugrského a jeho rodinu. Dvakrát sa pokúsili o jeho návrat na trón, čo sa im nepodarilo. Po druhom pokuse v roku 1921 bol zatknutý na obdobie 2 týždňov. Keď sa dostal na slobodu stál sa predsedom strany Kresťanskej národnej pôdohospodárskej a civilnej strany (Keresztény Nemzeti Földmíves és Polgári Párt), ktorá bola po jednoročnom pôsobení rozpustená. Gróf Gyula Andrássy mladší bol do roku 1926 v sneme ako poslanec za I. volebný obvod v Budapešti. Po tomto roku sa už ako nezávislý poslanec nedostal do parlamentu a stiahol sa z verejného života.

Gyula Andrássy zohral kľúčovú úlohu pri organizovaní uhorského výtvarného umenia. Mal jednu z najvzácnejších súkromných výtvarných zbierok umiestnených v paláci Budapesti, v kaštieli v Trebišove a Tiszadobe, dnes už úplne roztrúsených. Základy zbierky položil ešte gróf Peter Szapáry, keď počas svojich ciest do Talianska priniesol umelecké diela Palma Vecchia, Tintoretta či Pittoniho. K Andrássyovským majetkom pribúdajú ďalšie cenné zbierky počas života Etelky, babky Gyulu Andrássyho mladšieho. Zbierku obohatil o cenné a vzácne kúsky aj jeho otec gróf Gyula Andrássy starší napr. autoportrétmi od van Dycka či Rembrandta, ako aj maľbami Mihálya Munkácsyho, ktorého podporoval nielen nákupom jeho obrazov, ale aj štipendiami a finančnými príspevkami pri jeho štúdiách. Tivadar, jeho starší brat, doplnil rodinnú zbierku dielami umelcov nového moderného umeleckého štýlu, ktorú potom mladší Gyula zavŕšil zbierkou renesančných až po post impresionistických diel. Tieto spolu s už dedenými rodinnými dielami predstavovali unikátnu zbierku vzácnych umeleckých diel. Bol prvým, ktorý poukazoval na význam francúzskeho impresionizmu a začal so zbierkou diel francúzskych impresionistov. Po smrti svojho brata, Tivadara sa stál predsedom Umeleckého spolku (od 1905 do 1923), pričom bol predsedom aj druhej organizácie Nemzeti Szalon (od 1898 do 1929) venujúcej sa umeniu a podpore jeho rozvoja, ako aj vedúcim Cechu Svätého Juraja (1909-1929), ktoré združovalo zberateľov umeleckých diel. Celý umelecký život krajiny a vývoj sa takto vlastne zjednocoval v jeho rukách. Niet sa čomu čudovať, pretože vlastnil jednu z najunikátnejších zbierok svojho obdobia v krajine.
Významná časť tejto zbierky bola pôvodne umiestnená v Budapestianskom paláci a v kaštieli v Trebišove. Po náhlej smrti grófa v roku 1929 sa ekonomická situácia rodiny zhoršila, a preto sa časť zbierky predala na aukcií koncom roka 1930. Spolu 374 kusov obrazov, textílií, nábytku a iných predmetov našlo nového majiteľa a len niektorý z nich sa dostali do múzeí.

Neočakávaná smrť grófa zastihla v Budapesti, 11. júna 1929. Sestra Ilona, ktorá sa vydala za grófa Lajosa Batthyányho a bývala v Polgárde, dala postaviť pamätné miesto pre svojho brata na majetku Batthyányovcov pri ich vlastnom kaštieli. Pochovali ho do pripraveného mauzólea. No pred druhou svetovou vojnou v krajinách bývalého Uhorska šľachta začala byť nežiadúcou. Po vojne to vyústilo do zvýšenej nenávisti, čo sa v niektorých štátoch prejavilo ničením šľachtických majetkov. V niektorých prípadoch došlo aj k znesväteniu ich hrobov. Aj v Polgárde bola vážna situácia. Ruská armáda sa nasťahovala do kaštieľa Batthyányiovcov, Ilonu s manželom vyhostili a mauzóleum, ktoré sa nachádzalo pri kaštieli vylúpili a rozbili. Telesné pozostatky grófa ako aj jeho manželky Eleonóry Zichy, o ktorej v tom čase nevedeli že je pochovaná pri svojom manželovi, spálili.

Pri úsilí zjednotiť roztrúsenú rodinu Batthyányovcov aspoň po smrti, obyvatelia Polgárdi z iniciatívy miestneho farára dali exhumovať ich telesné pozostatky a v roku 2013 ich pochovali do rodinnej hrobky. Spolu s nimi boli do tejto spoločnej hrobky uložené na odpočinok aj nájdené kúsky rakvy a popol grófa Gyulu Andrássyho mladšieho a jeho manželky.

Pamiatke grófa Gyulu Andrássyho mladšieho sa venujú okrem obyvateľov Polgárdi a miestnej fary aj niektoré kultúrne inštitúcie ako napr. Andrássy Kastély Tiszadob alebo Nemzeti Örökségvédelmi Fejlesztési Nonprofit Kft. V najširšom kontexte sa touto problematikou zaoberá nadácia „Ifj. Gróf Andrássy Gyula Alapítvány" (Nadácia grófa Gyulu Andrássyho mladšieho) so sídlom v Budapešti, ktorá v súčasnej dobe podáva najkomplexnejší obraz grófa Gyulu Andrássyho mladšieho.

zsnsš

Andrassy Gyula ml

 

Kto je Online

Práve tu je 54 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Rýchly kontakt

Múzeum v Trebišove
M. R. Štefánika 257/65
075 01 Trebišov
Tel: +421 56 672 2234, 0905 212 621
Email: muzeumlektorky [@] gmail.com