Grófka Borbála Andrássy - Pallavicini

Druhorodená dcéra Tivadara Andrássyho a jeho manželky Eleonóry Zichy, celým menom Borbála Mária Theodóra Andrássy, v rodinnom kruhu Boy (Boji, Boi) sa narodila 9. januára 1890 v Budapešti. Staršia sestra Ilona mala už tri roky, keď sa Borbála narodila. Ďalšie dve sestričky sa narodili neskôr, ale ešte v deväťdesiatich rokoch 19. storočia.

Detstvo dievčat sa odohrávalo v kaštieľoch v Trebišove, v Tiszadobe a v paláci v Budíne pri Margit rakpart. Časť leta zase trávili v Dubrine v poľovníckom kaštieli. V živote šľachty bolo bežnou záležitosťou presúvať sa z miesta na miesto po panstvách, ktoré vlastnili. Tieto presuny však neboli jednoduchou záležitosťou typu pobalíme kufor a ideme. Potrebovalo to veľa príprav, keďže sa sťahovali nielen členovia rodiny: matka, otec a deti – ale aj časť najbližšieho služobníctva, ako domáci lekár, sekretár, dve - tri guvernantky, komorná, chyžná, komorník, kuchár, atď. Cestovanie uľahčilo to, že cestovali predovšetkým špeciálnymi železničnými spojmi, ktoré odchádzali, napr. priamo od parku Tiszadobského kaštieľa.

Bolo potrebné myslieť aj na to, aby sa neprerušilo štúdium dievčat, ktoré nechodili do štátnych či verejných škôl. Ich vzdelávanie zabezpečovali súkromní učitelia, ktorí buď priamo bývali u rodiny, alebo dochádzali. Okrem učiva určeného podľa štátneho vzdelávacieho plánu si dievčatá osvojovali francúzštinu, nemčinu a angličtinu a tiež literatúru, umenie, históriu a geografiu. Fyziku či geometriu sa v tom čase dievčatá neučili ani ekonomiku. Ekonomické poznatky si osvojovali z rôznych tvrdení filozofov. Šport však bol obľúbenou záležitosťou aj pre nich. Už od ranného detstva sa zúčastňovali slávnych honov na líšku Parchovany - Trebišov. V lete hrávali tenis a chodili plávať, v zime sa korčuľovali.

Borbála, ako aj jej sestry sa stali uvedomelými ženami s komplexnými poznatkami svojej spoločnosti ako na lokálnej, tak aj na národnej či medzinárodnej úrovni. Politika bola každodennou súčasťou ich života, tak ako dýchanie či jedlo. Vychovávali ich k zodpovednosti: byť predstaviteľom šľachty prináša aj zodpovednosť voči užšej a širšej spoločnosti. V detstve to znamenalo pre dievčatá zapájanie sa do charitatívnych akcií v sídlach rodinných panstiev. Počas I. svetovej vojny boli všetky sestry dobrovoľnými ošetrovateľkami. Borbála sa najviac zapájala do Spolku na ochranu detí (Gyermekvédő liga), kde roky pôsobila aj jeho vedení.
Veď aj sama bola matkou. Začiatkom roka 1911 (30. januára) sa zosobášila s markgrófom György Pallavicini. Ich prvé dieťa, po otcovi sa volal tiež György, sa narodilo o rok neskôr v 1912. Počas vojnového obdobia sa rodina rozšírila o ďalšie dve deti Thyru a Ede. Ich najmladší syn Antal sa narodil už po 1. svetovej vojne v roku 1922. Keďže György Pallavicini aktívne pôsobil v politike a bol poslancom snemu, veľmi často sa zdržiavali v Budapešti. Ich rodinným sídlom bol kaštieľ v Mosdós, kde rodina Pallavicini vlastnila majetky, a kde ich deti absolvovali aj časť svojich základných štúdií. O tieto majetky však rodina prišla v rokoch veľkej hospodárskej krízy. Preto sa v roku 1936 rozhodli usadiť v Budapešti, stále sa venujúc politike, i napriek tomu, že ani v rámci najužšej rodiny neboli úplne jednotné politické názory.

Ich najmladší syn Antal ukončil svoje štúdia maturitou v roku 1940 a zo zvedavosti – ako to píše sám o sebe – začal pracovať v továrni Weissa Manfréda. Chcel sa stať delostrelcom a získané praktické poznatky z továrne mu boli k tomu prínosom. V práci si začal uvedomovať nenávisť, ktorou sa pristupovalo k jeho triede, k šľachte, v tom období.

Borbálin manžel, markgróf Pallavicini zastával názor pre zachovanie kráľovstva, proti nacionalizmu a okrem krátkeho času politizoval stále v opozícií. Najstarší syn, ktorého volali v rodinnom kruhu Kisgyuri (György mladší) študoval v Belgicku spolu s Ottom Habsburgom, uznával potrebné reformy, ale stále bol zástancom legitimizmu, sociálno-demokraticko-kresťanského smeru a takto vlastne pokračoval väčšinou v politike svojich predkov.
Druhá svetová vojna a čím ďalej, tým viac sa posilňujúce fašistické tlaky priniesli, že najstarší a najmladší syn sa zapojili aj iniciovali aktivity opozície v roku 1944. Manžel sa stále aktívne snažil zapájať do politiky, ktoré sťažovalo nielen jeho odlišné názory od vtedajšieho vedenia, ale aj jeho vážna choroba. Synovia Borbály sa dostali do rúk nacistických síl ešte v roku 1944. Mladšieho syna, Antala, kvôli vojnovým zraneniam na fronte prepustili z väzenia. Najstaršieho syna však dali do koncentračného tábora v Dachau. Antal sa počas vojny znovu dostal do väzenia a bol prepustený až na konci vojny.

Po ukončení Druhej svetovej vojny sa život už k šesťdesiatke približujúcej grófky otočil chrbtom ešte viac. Najstarší syn sa síce dostal z tábora z Dachau späť, ale nenávisť voči šľachte sa stále zvyšovala, až ich nakoniec označili za nepriateľov štátu. Jej manžel, ktorý už dlhé roky zápasil s vážnou chorobou nakoniec v roku 1946 opustil tento svet a už sa nedožil úplného rozpad sveta, ktorú dovtedy poznali. Dcéra Thyra sa vydala ešte v roku 1937 za grófa Miklósa Festeticsa a jej ďalší syn Ede emigroval do Kanady – teda obaja žili v zahraničí. Dvaja jej synovia ostali doma. V tom čase sa o emigrantoch na verejnosti nesmelo rozprávať. Starší syn, Kisgyuri (György mladší), sa po vojne znovu zapojil do politiky – s opozíciou, ako aj predtým. Pokúsil sa vyhľadať kontakt s Ottóm Habsburgom a udržiavať ho s ním už od roku 1945. Upozornili ho, aby sa z pracovnej cesty vykonanej do Beglicka v roku 1946, kde sa znovu stretol s Ottóm Habsburgom, nevrátil späť do Maďarska, lebo ho sledujú pre jeho činnosť. Nuž on sa pokúsil o nemožné – sprostredkovať informácie, ktoré nadobudol. Doma sa jedného dňa stratil. K rodine sa dostávali iba zlomky informácií: že ho uniesli, zatkli a pod., ale správu o ňom rodina dostala až v roku 1957. V roku 1946 ho zatkli, vypočúvali ho až nakoniec v roku 1947 odniesli do Sibírskeho väzenského tábora, kde zomrel okolo roku 1949. Najmladší syn bol stále v armáde.

V roku 1951 zmenil svoje meno z Pallaviciniho na Pálinkás. V tomto roku dostala aj Borbála, ktorá žila v Budapešti, oznámenie o tom, že bude deportovaná ako šľachtic a nepriateľ štátu na vidiek. Cennosti, ktoré vtedy ešte vlastnila, ako napríklad nábytky rodičov, starých rodičov, boli na zozname k zoštátneniu do múzeí pre ich muzeálnu hodnotu. Borbále pri jej deportácií oznámili, že ich predajú a finančnú čiastku jej zašlú. Nikdy sa tak nestalo. Dostala sa do rodiny pri obci Besenyeszög na samotu v puste na osídlenie nazývanej Fokoru-puszta. Musela sa rýchlo adaptovať na nové podmienky, čo sa jej podarilo, pričom si vytvorila veľmi dobré vzťahy s miestnymi obyvateľmi, ktorým pomáhala v tom, čo vedela a mohla. Miestne autority tu premiestnenú šľachtu držali pod stálou kontrolou a v neistote. Po páde Rákosiho režimu mohli deportované osoby, ak chceli, odcestovať z ich dovtedy núteného bydliska. Tak aj Borbála sa rozhodla vrátiť domov. Rok 1956 v jej živote znovu priniesol veľké zmeny. V tom čase stále nemala informácie o svojom najstaršom synovi. Najmladší syn bol počas revolúcie v roku 1956 pri vyslobodení kardinála Mindszentyho, za čo sa po potlačení revolúcie dostal do väzenia. Borbála sa odsťahovala k svojej sestre do Dénesfa a uchádzala sa o vízum do Kanady k svojmu tam žijúcemu synovi.

Začiatkom roka dostala povolenie a presťahovala sa do Montrealu. Tu maľovala a písala. Jej obrazy boli medzi emigrantami v Kanade veľmi obľúbené. Pracovala na skompletizovaní materiálu o rodine, najmä o najstaršom synovi, o ktorého osude sa dozvedela len v roku 1957 z výpovede športovca, ktorý na krátke obdobia bol jeho spoluväzňom. V roku 1957 jej najmladšieho syna odsúdili na smrť a obesili ho za jeho účasť v revolúcií. Pri jeho odsúdení však jeho šľachtický pôvod zohrával dôležitejšiu hrozbu, ako samotná účasť v sprevádzaní kardinála, i napriek zmene svojho mena. Borbála sa o tom dozvedela až po výkone trestu v Kanade a veľmi ťažko prežívala túto skutočnosť. Naďalej pracovala na svojich poznámkach a kompletizácií podkladov pre vydanie knihy o živote svojich najbližších. Zomrela v roku 1968 v Kanade, kde je aj pochovaná.

Jej diár o deportácií z rokov 1951-1953 bol knižne vydaný spolu s diárom z roku 1956 pomocou jej syna Ede Pallavicinyho v roku 1990 v Maďarsku. Táto kniha sa znovu vydala v roku 2016 v Budapešti.

1. vydanie knihy s názvom „Pallavicini-Andrássy Borbála kitelepítési és 1956-os naplója" v preklade „Diár Borbály Pallavicini-Andrássy z deportácie a z roku 1956" vyšlo v roku 1990.

2. vydanie knihy vyšlo v roku 2016 s názvom „Pallavicini-Andrássy Borbála: A lelkünkhöz nem nyúlhatnak, Kitelepítési és 1956-os napló" v preklade „Borbála Pallavicini-Andrássy: Našich duší sa nedotknú, Diár (Denník) z deportácie a z roku 1956".

- zsnsš -

Mosdos

 Mosdós – sídlo margrófa Györgya Pallaviciniho

 

Borbala a Gyorgy Pallavicini

Margróf György Pallavicini a grófka Borbála Andrássy
Zdroj: Vasárnapi újság, rok 1910, číslo 52

Kto je Online

Práve tu je 42 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Rýchly kontakt

Múzeum v Trebišove
M. R. Štefánika 257/65
075 01 Trebišov
Tel: +421 56 672 2234, 0905 212 621
Email: muzeumlektorky [@] gmail.com